„Ako som porodila svoje Predčasniatko?” Ako každé dievča, aj ja som túžila založiť si rodinu, mať dieťa, stať sa matkou AJ napriek tomu, že mi to moja doktorka pre môj zdravotný stav neodporúčala (aká choroba???). Túžba však bola silnejšia a preto na vlastné riziko som ostala tehotná.
Do 6. mesiaca tehotenstva bolo všetko v poriadku. Neskôr sa mi však začali zhoršovať výsledky a musela som byť hospitalizovaná. Našťastie dieťatko rástlo, ale moja pečeň to nezvládala. Situácia bola natoľko vážna, že lekári chceli moje tehotenstvo ukončiť, aby zachránili aspoň mňa. Moja ošetrujúca lekárka doktorka Brenerová , ktorá ma poznala od malička, mi vtedy veľmi pomahala . Stála pri mne v najhorších chvíľach. Prišla za mnou v noci aj keď nemala službu a zariadila mi prevoz do Dererovej nemocnice v Bratislave. Po nasadení liečby sa môj stav zlepšil. Nie však nadlho. Po dvoch tyždňoch sa mi opäť začali zhoršovať výsledky a pani doktorka Brenerová už nechela čakať, aby sa to znova zhoršilo ako prvýkrat a tak sa dohodol prevoz do nemocnice na Antolskú, kde je oddelenie pre extrémne nezrelé deti.
Naša malá BOJOVNÍČKA sa narodila v 28. tyždni tehotenstva cisárskym rezom. Važila 860 gramov a merala 34 cm. Bolo to nesmierne ťažké, keď som malú po narodení nemohla vidieť či chytiť a pohladkať. Videla som ju až na druhý deň po pôrode. Bola maličká ako žubrienka. Zmocnil sa ma strach, divný pocit ľutosti, že si nemožem malú privinúť a pohladkať. TOTO pochopia asi len mamy, ktoré to všetko prežili . Chcela som jej dať aspoň to málo, svoje materské mlieko. Musela som si odstriekavať a sestričky malú kŕmili.
Mňa znova po tyždni previezli na doliečenie pečene a malá ostala na oddelení na Antolskej. Manžel nosil malej mlieko, ktoré som si pravidelne odstriekavala. Lenže po dvoch tyždňoch som dostala infekčnú horúčku a mlieko som stratila. Po mesiaci ma pustili domov. Malá musela ostať v nemocnici, kým nebude mať svoju váhu. Pretože som z Oravy a do Bratislavy je to naozaj ďaleko, nemohla som k nej chodiť každý deň. S manželom sme na snažili za ňou chodiť aspoň dvakrát do týždňa .
Naša BOJOVNÍČKA Viktória bojovala a pekne priberala. S Božou pomocou a starostlivosťou lekárov a sestričiek sme dnes obe v poriadku. (Kolko ma Viktorka rokov dnes???)
Veľká vďaka patrí personálu v nemocnici na ANTOLSKEJ, DEREROVEJ nemocnici a nemocnici na KRAMÁROCH.
Ale tá najväčšia Vďaka patrí mojej ošetrujúcej lekárke pani doktorke Brenerovej .
PS: Netreba sa vzdávať , TREBA Vydržať a VERIŤ .
